Category Archives: Úvahy

Koniec nevinnosti

Standard

Koniec nevinnosti

Neustále čítam a počúvam o prítomnom okamihu a o žití v ňom. A s trochou prikrášlenia by som sa mohol nazvať skeptikom prežívania prítomnosti. Teda niežeby žitie v minulosti, či budúcnosti bolo lepšie, ono je to všetko totiž postavené len na našom naučenom vnímaní času. Aj to prehnané zdôrazňovanie života v prítomnosti.

Na krátke vysvetlenie by som si dovolil použiť ukážku z knihy od Sarah Manguso, Dva Druhy Rozkladu.

~ Meranie

Obdobie deviatich rokov začalo a skončilo. Meriam čas podľa pohybu tejto planéty. Tak ako to robí každý, kto je pri zmysloch.

Občas zabúdam, že meranie času je tu aby ma odpútalo od toho, čo sa skutočne deje.

Občas zabúdam, že kráčam po povrchu mäkkej hmoty, ktorá kdesi veľmi hlboko horí, po povrchu ohrievanom a osvetlovanom explóziami vzdialenými deväťdesiattri miliónov míľ. Explóziami, ktoré v nejakom bode začali a rovnako v nejakom bode skončia.

Občas zabúdam, že som vznikla z tejto explózie a – napriek môjmu pocitu, že som od nej oddelená – zase sa do nej vrátim.

Prečo deväť rokov?

Prečo si ráno musím 60 minút čítať, poobede zaplávať dvadsať dĺžok v bazéne a večer napísať tisíc slov aby som mala pocit, že som svojich 24 hodín dňa prežila zmysluplne?

Čo znamenajú tieto čísla? Čo nimi vlastne meriame? Čo si myslím, že objasňujem aktom merania? Stáva sa niečo meraním jasnejšie?

Na začiatku je počatie, tehotenstvo, rast nového mozgu v lone, zjavenie hlavičky, prvý nádych, pomenovanie.

Na konci, ak sa náhodou nevyparíme v explózii, zastane srdce, ale krv ešte tečie žilami, potom krv prestane tiecť, ale tkanivá ešte žijú, potom tkanivá odumrú, až nakoniec zomrie posledný neurón v mozgu. Ako dlho to presne trvá závisí od príliš veľa premenných.

Moja židovská stará mama sa dožila osemdesiat-päť rokov. Myslela si, že sa narodila desiateho decembra, ale keď sme našli jej rodný list, ukázalo sa, že sa narodila ôsmeho, alebo deviateho. Boston bol totiž vtedy zavalený snehom a to bol prvý deň kedy mohol niekto nahlásiť jej narodenie.

Mám od nej dva listy, ktoré mi napísala do letného tábora v 1980. Jeden je z utorka 29. júna a druhý, zo 4. júla ku Dňu Nezávislosti.

Aké dátumy nemožno spochybniť? Aké časy sú jednoznačné? O konci vojen sa často píše s udávaním presného dátumu. Končia vtedy keď sa podpíše deklarácia o ich konci. Končia v okamihu v ktorom sa dá deklarácia považovaná za podpísanú.

Ale nie je to náhodou tak, že vojny ani tak nekončia v tom okamihu, ale ľudia sa proste iba dohodnú ich za skončené v tom okamihu pokladať? A tak sa meranie stáva neuskutočniteľným. Nepresným. Proste neuskutočniteľným.

Vlastne nič sa nedeje v okamihu. Nič sa nedeje rýchlo. Ak sa vám niekedy zdá, že sa niečo deje rýchlo, je to preto že sa pozeráte iba na malý úsek diania.

Výstrel z brokovnice sa zdá byť vykonaný rýchlo, ale čo pohyb prsta k spúšti? Čo s myšlienkou ktorá viedla k rozhodnutiu vystreliť? Čo so všetkým tým tréningom pred tým? Čo vlastne so všetkým, čo sa stalo pred tým než uchopíme tú pušku? Ako môžeme oddeliť samotné stlačenie spúšte od toho, čo bolo nevyhnutné pre to aby sa to stalo?

Nie, nič sa nedeje v okamihu. Nič sa nezačína a nič sa neprestáva stávať. História nikde nezačína. A rovnako nikde nekončí.

Prečo by som teda ja musela nájsť začiatok a koniec tohoto rozkladu o ktorom píšem – ktorý napokon je aj tak len menším rozkladom môjho väčšieho osobného rozkladu?

A nemá celý ten rozklad náhodou aj iné mená – napríklad aj život?

 ~ Koniec

Sú dva druhy rozkladu – môj a rozklad tých ostatných. Toto je len celkom obyčajná kniha o chorobe, niekto sa uzdraví, niekto ochorie.

Tí, ktorí tvrdia že píšu o niečom väčšom a dôležitejšom ako o sebe samých len zlyhávajú pochopiť svoj skutočný rozmer.

Väčšina ľudí považuje svoje vlastné utrpenie za akýsi široko aplikovateľný model a ja nie som výnimka.

Utrpenie skrýva poučenie: sústreďte sa. Dôležitá časť nemusí prísť tak, že ju okamžite rozoznáte.

Nemusíte ani vedieť ako ju milovať. Ale sústrediť sa je milovať všetko. Vidieť budúcnosť ako svetlo.

Čokoľvek sa deje, sa deje len vtedy, raz a naposledy. Vidíme veci len ako ich vlastné svetlo a za tým svetlom už nie je nič.

Nemôžeme sa nič naučiť z pamätania si, nemôžeme sa nič naučiť z hádania.

Jediné učenie je v pohybe vpred, akým sme vpred posúvaný, ako svetlo pohybujúce sa do svetla.

(Kniha Dva Druhy Rozkladu je vskutku úžasná a odporúčam ju.) >>>


Podnetom na napísanie tejto úvahy bolo ono zistenie, že nič sa v skutočnosti nedeje v okamihu. Ako je vysvetlené v ukážke z knihy. Ku všetkému, čo sa deje sa viaže nejaká udalosť v minulosti, často viac udalostí, okamihov, všetko sa teda deje “naraz”. To iba my vnímame čas ako rôzne okamihy tým, že ho delíme na minulosť, prítomnosť a budúcnosť.

Povedzme, že za okamih budeme považovať milióntinu sekundy. Naše zmysly a mozog sú schopné spracovávať javy určitou rýchlosťou, ak sa ale veci dejú príliš rýchlo, nemusíme na ne reagovať v prítomnom okamihu, viacmenej teda vždy reagujeme na veci, čo sa už stali, nie na veci čo sa dejú. Sotva si na niečo pomyslíme, už je to minulosť. Prítomnosť sa proste deje príliš rýchlo aby sme v nej mohli skutočne žiť. Prežívame teda život ako minulosť, prítomnosť a budúcnosť zároveň. Možno je teda naše pátranie po žití v prítomnosti založené len na nepochopení času. Že sa jeho tri zložky snažíme oddeliť.

Je to ako s tou Božou trojicou, nikdy som tomu nechápal. Otec, syn a Duch Svätý. A jeden Boh, ktorý ich všetkých obsahuje. Niežeby som tomu teda chápal oveľa viac než vtedy v detských rokoch keď som o trojjedinečnosti Boha počul prvý krát. Ale ono je to všetko v tom, že sa snažíme veci chápať rozumom, ktorý je síce skvelý nástroj v rukách človeka, ale skrátka nemôžeme ním odhaliť všetky tajomstvá života.

 ~ 6,400,099,980

V knihe Hľadanie prítomného okamihu (A Tale For The Time Being), od Ruth Ozeki, som sa dočítal o učení majstra Dōgena, ktorý vo svojom učení spomína číslo 6,400,099,980. Hovorí, že toľko krát za deň prežívame prítomný okamih, v toľkých úsekoch času vieme zmeniť smer svojej cesty, zmeniť myšlienku, ktorú máme. Svojich žiakov učil navráteniu sa do prítomnosti lusknutím prstov, ak im myseľ zablúdila príliš ďaleko od prítomného okamihu.

Dá sa teda jednoduchou rovnicou zistiť aký časový okamih by tomuto číslu zodpovedal:

24 hodín (86,400 sekúnd) / 6,400,099,980 =

>>> 0.0000135 sekundy!!!

Veľmi krátky časový úsek.

Čiže taká krátka je prítomnosť ako ju vieme prežiť. Neviem či je ale možné žiť iba v prítomnosti a byť si jej neustále vedomý.

No a v rámci hľadania definície prítomnosti som si dal takú úlohu, nájsť bod, okamih, v ktorom dieťa stráca nevinnosť. Niečo ako okamih v ktorom Adam a Eva zistili, že sú nahí. Iste, niečo k tomu všetkému vedie, rôzne predošlé udalosti, ale ono spoznanie vlastnej nahoty sa odohrá v jednom okamihu. No a mňa zaujalo, či je možné ho zachytiť. Možno všetko to, čím prechádzame sú kvapky do pohára, ktorý má svoj limit.

A ako žijeme >>>

kvap ‘

kvap ”

KVAP “‘

Až kým prvá kvapka nepretečie.

Malá má šesť rokov a stále je to nevinné dieťa. Niečo, čo sa oplatí pozorovať, všímať si a z toho všetkého sa učiť. Učiť tej nevinnosti s akou žije. Možno aby si ju človek mohol pripomenúť, spomenúť si na svoju vlastnú nevinnosť, a možno neskôr, i tomu druhému ju pripomenúť.

Ešte stále sa malá nebráni svojej nahote a sotva si uvedomuje, že jej na jej malých chudých nožičkách začínajú rásť chĺpky. Svet je pre ňu jedno veľké ihrisko.

Neviem tú jej nevinnosť opísať, ale intenzívne ju vnímam. V tom ako pozoruje svet a reaguje. Iste, od mnohého je uchránená, ako aj my a iné šťastné deti sme boli uchránení našimi rodičmi. Jedného dňa však zistí, že svet, hoci možno stále ihrisko, občas vyžaduje ísť na dno síl a ani tak víťazstvo nie je zaručené.

Ako teda opísať tú nevinnosť a ako si všimnúť jej koniec?

Je to iskra v očiach?

Chuť zobudiť sa každý deň a myslieť na hry?

Úprimné sa tešenie z malých vecí ako časopis s lacnou hračkou a nálepkami, či sladká limonáda z obchodu na rohu?

Naivná dôvera v dobro ľudí?

A kedy sa to stratí?

Bude to vidno v jej očiach?

Spoznám to podľa jej slov?

Dotyku?

Neviem.

Naozaj neviem.

Sám neviem kedy som prišiel o tú detskú nevinnosť, kedy začalo moje dospievanie.

Možno by sa to dalo napísať takto:

Ako dieťa rastie a dospieva,

srdce pripravuje sa na moment,

kedy pieseň nevinnosti bude musieť dospievať.

A tak vedomý si toho, čo sa nevyhnutne stane, možno viac než striehnuť na ten moment, by som mal počúvať tú tichú pieseň jej malého srdiečka. Kým spieva nevinne.

little feet

Advertisements